Keď skončila prvá vlna pandémie, všetci sa tešili. Aj ja. V škole som bola len dva dni. Prevzala som si vysvedčenie a hurá na prázdniny. Veď všetko zlé je preč.
Leto ubehlo a ja som sa do školy vrátila. Tešila som sa na spolužiakov a učiteľov, ktorých som dávno nevidela. Pri vstupe do školy nám merali teplotu, všade bola samá dezinfenkcia a všetci sme nosili rúška. Neprezúvali sme sa v šatniach, ale pri svojej triede (veľké poďakovanie patrí pani upratovačkám, ktoré neustále umývali, čistili, dezinfikovali). Vyučovanie prebiehalo ako zvyčajne okrem telesnej výchovy (a tá mi veľmi chýbala). Mala som z toho dobrý pocit, že všetko bude zas fajn. Sedieť medzi spolužiakmi a počúvať našu triednu vysvetľovať nové učivo, bolo super. Výhodou bolo stravovanie v jedálni, kde sa netvorili dlhé rady, pretože sme sa striedali po triedach v presne určených intervaloch.
A potom prišlo sklamanie. Druhá vlna. Dve rúška. Opäť som sa ocitla doma na gauči v teplákoch. Bez spolužiakov, bez triednej. Vidím ich len na obrazovke (ak majú zapnutú kameru). Nie, toto nechcem... Ale inak to nejde. Musíme chrániť seba aj ostatných. Závidím prvostupniarom, ktorí v škole zostali. Prechádzam na online vyučovanie. Výhodou je, že vyučovacia hodina trvá len 30 minút. A prestávka tiež. Používame Microsotf teams, ktorý je prehľadný pre žiakov a asi aj pre učiteľov.
Písomky nám zadávajú cez RED PANDU, kde sa mi nepáči prísne vyhodnocovanie. Aj pri malých chybách, ako je napr. čiarka, je moja odpoveď vyhodnotená ako nesprávna. Viem, že niektorí spolužiaci neberú toto vyučovanie vážne. Odchádzajú od počítača, sú neprítomní, nesústredení, pri ústnej odpovedi sa vyhovárajú na zlyhanie kamery a mikrofónu.
Myslím si, že väčšina mojich spolužiakov sa chcú do školy vrátiť. Je mi ľúto, že tento rok sa ako siedmaci nezúčastníme lyžiarskeho výcviku.
Chcem, aby toto všetko skončilo, aby bol svet taký ako predtým!
Soňa Kardošová, 7. A
